HAVINKO S LOPTIČKOU
Keď som mal 6 týždňov, kúpili ste si ma. Veľa som sa hral deťmi a bol som veľmi šťastný s vami. Ako som rastol rástli so mnou aj starosti o mňa a aj môj apetít.Deti sa so mnou už nechceli hrať a keď som pribehol a čakal pohladenie tak ma odohnali a mnohokrát do mňa aj kopli.Jedno krásne ráno ma posadili do auta. Ja som bol.. taký šťastný,konečne po dlhých ...mesiacoch... vidím aj niečo iné,okrem našej záhrady.Zastali sme na krajnici diaľnice. Odhodili ste moju obľúbenú loptičku.Utekal som za mňou,ale kým som sa vrátil,vy ste tam už neboli.Bezradne som behal medzi autami s loptičkou v ústach.Vodiči na mňa trúbili a našli sa aj takí , ktorí zrýchlili keď ma zbadali.Chcel som vybehnúť na kraj cesty,lebo som sa veľmi bál.Zrazu som pocítil silný náraz v boku a viac som sa nemohol postaviť.Z posledných síl som sa doplazil na kraj cesty.Pokúšal som sa ísť za vami,ale nedokázal som to. Okolo mňa bola samá krv.Bola tma,bál som sa bola mi zima.Loptičku som ešte stále držal v ústach,bol som si istý,že sa pre mňa vrátite.Márne som štekal,zavíjal,nikto sa pri mne nezastavil.Po dlhých hodinách pri mne zastavilo auto, a nehľadiac na krv a blato ma uložil do svojho auta.Keď auto zastalo, muž v bielom plášti sa k nám rozbehol. Iba pokrútil hlavou.Môj nový pán,ktorý ma poznal 15 minút ma objal a veľmi plakal.Vtedy som pustil loptičku,aby som mu oblízal ruku a vyjadril mu svoje "ĎAKUJEM".
Potom som zaspal a naposledy som počul ako môj nový pán plače.Už sa nebojím,nič ma nebolí a nie je mi zima"Zomrel som".Možno keby som nerozhrýzol topánky a nejem tak veľa,možno by som mohol ešte žiť.